1. Kedy vo Vás dozrelo rozhodnutie byť kňazom a ako sa k tomu postavili Vaši rodičia?
Kňazom som chcel byť od mala. Rodičia to akceptovali. Mama mi po dlhých rokoch kňazstva, že ma zasvätila Bohu pre tento stavu už vtedy, keď ma nosila vo svojom živote. Zvlášť silné volanie som pocítil, keď som ako miništrant chodil pomáhať nášmu duchovnému otcovi na faru. Raz som zaklopal a na jeho dovolenie som vošiel do izby. On sedel za stolom a písal v tichu homíliu (kázeň). Vtedy som si povedal: To by mi bolo! A tak túto túžbu som držal v srdci. Preto som sa nesnažil hľadať dievčatá, aby som, ak sa stanem kňazom, ich nesklamal. Pamätám si ale na tú rozhodnú otázku, keď som zavrel dvere na maturitnej miestnosti, kde som práve dokončil maturitnú odpoveď. A vtedy som si povedal: Tak a teraz sa rozhodni, čo chceš! Totiž mal som záľubu v cudzích jazykoch, bol to dar po otcovi. A vtedy som sa nanovo rozhodoval i rozhodol pre kňazstvo. A neoľutoval som.
2. Kde ste vyštudovali a ktorý pán biskup Vás vysvätil, keďže vieme, že v čase socializmu to bolo pre kňazov veľmi zložité?
Treba tak jasne povedať, že štúdium pre kňazstvo nestačí. Je to jedna dôležitá časť, ale je aj druhá. A tou je formácia - duchovná výchova seminaristu v kňazskom seminári. Totiž nadobúdanie štýlu kňazského života. Lebo sa stávalo, že niektorí bohoslovci robili skúšky na jednotku, no ich chovanie nebolo v duchu budúceho kňaza.
Ja som nemal také šťastie byť v seminári. Totiž mama ma od mala viedla k počúvaniu Vatikánskeho rozhlasu. A raz tam bola aj rozhlasová súťaž. Matka mi povedala: Napíš odpovede na otázky a pošli to do Vatikánu. Tak som aj urobil. Po čase mi prišiel balík s náboženskými knihami z tohto rádia. Toto si určite v čase totality všimli vtedajší dozorcovia a zapísali si moje meno. Oni totiž neboli radi kontaktom so Svätou Stolicou. Za to dávali aj väzenie. Prihlásil som sa do Kňazského seminára, vtedy ešte v Bratislave, ale bolo to zamietnuté. Cítil som, že to nepôjde ani na druhý či tretí raz. Jeden duchovný otec, ktorý býval na dôchodku v našej obci, ma povzbudzoval: Keď chceš byť kňazom, budeš. Išiel som do práce a po pol roku na dvojročnú vojenskú službu. Prežil som ju v západných Čechách pri Mariánskych Lázňach. Po návrate sa naskytla možnosť pripravovať sa tajne na kňazstvo. Tajne sme študovali, chodili na prednášky po Slovensku na Škode 1000. I na skúšky. Aj na formačné stretnutia v jeden víkend v mesiaci. A potom prišiel ten očakávaný deň - 13. november 1982, kedy som bol tajne vysvätený za diakona a hneď na to aj za kňaza. Bolo to v jednom byte v Bratislave-Petržalke. Vysviacku vykonal tajný otec biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší nitriansky biskup a kardinál. Na vysviacke nebol v izbe nik. Ani som nedostal nijaké potvrdenie, lebo by mi ho niekto mohol nájsť a čakalo by ma väzenie. I všetkých tých, ktorí boli v tomto zainteresovaní. O mojom kňazstve nevedel osem rokov ani nikto z rodiny. Otec aj zomrel po troch rokoch od kňazskej vysviacky, a nevedel, že som kňaz. Išlo o vážnu vec. Po vysviacke som ďalej pracoval. Nebolo to ľahké študovať, chodiť na formačné stretnutia, pracovať (išlo o manuálnu prácu v prašnom prostredí), variť si i prať. Ale človek s pomocou Božou všetko znesie, keď ide za svojím cieľom. Čakal som teda na Boží zázrak uvoľnenia pomerov, aby som mohol slúžiť verejne. Dovtedy som býval na jednej fare, chodil do práce a pomáhal vo farnosti v hmotných veciach i v stretnutiach s miništrantami. Prišiel 17. november 1989 a mohol som nastúpiť do pastorácie. Bola z toho veľká radosť v rodine i v dedine, kde nemali 50 rokov novokňaza.
3. Boli ste členom podzemnej katolíckej Cirkvi na Slovensku. V čom spočívala jej činnosť a kde sa stretávali jej členovia?
Činnosť podzemnej Cirkvi bola rôznorodá. Ale prečo vlastne vznikla? Kvôli starosti o osud duší v totalite. Vtedajší režim bol, žiaľ, nastavený tak, aby sa vyznával ateizmus, to znamenalo napríklad, že niet duše, že človek je len hmota. Preto mu netreba duchovnú pomoc, ktorá prichádzala cez Cirkev. Preto boli zrušené všetky diecézne kňazské semináre a utvorený jediný v Bratislave s takzvaným numerus clausus, t. j. s uzatvoreným počtom novoprijatých bohoslovcov. Ale ten bol nižší ako počet zomrelých kňazov v tom roku. A tak režim počítal, že sa príde niekedy k bodu, kde už kňazov nebude. Proti tomu sa stavala práve tajná podzemná Cirkev. Sám tajný otec biskup Korec vysvätil nás novokňazov okolo 120. A svätili aj iní biskupi. Režim nechcel vysvätiť nových biskupov a tak prišiel rok, niekedy po roku l97O, keď po smrti Róberta Pobožného, rožňavského otca biskupa, už nebolo živého biskupa a našich novokňazov svätil českobudějovický otec biskup Josef Hlouch. Ešte ťažšie to mali gréckokatolícki novokňazi, ktorých niekoľko rokov svätili balkánski otcovia biskupi. Podzemná Cirkev sa starala o pastoráciu mládeže, lebo vtedajší režim to kňazom v pastorácii zakazoval. Keď sa napr. o nás mladých miništrantov začal starať náš pán kostolník Michal, dostal za to trest rok väzenia z podmienkou na dva roky. Naši známi kňazi, ktorí sa venovali mládeži a manželom, boli zbavení štátneho súhlasu k službe na viac ako lO rokov. Len preto, lebo si plnili kňazské povolanie. Ale oni sa nezľakli, ďalej tajne popri zamestnaní sa venovali osobnými rozhovormi mladým, robili nám duchovné cvičenia a viedli naše mládežnícke a rodinné spoločenstvá. Vieme, že riskovali. Veď napr. v r. l986 bol brutálne zabitý na fare v Borovciach duchovný otec Štefan Polák. Zabití boli viacerí kňazi. Kňazi boli súdení. Ale starosť o duše bola hlavným dôvodom starosti o ľudí napriek veľkému riziku straty slobody i života.
Členovia tajnej Cirkvi sa stretávali po domoch, bytoch. Aj my ako spoločenstvo mladých sme sa stretávali v Tvrdošíne na sídlisku v jednom byte. Duchovné cvičenia sa robili na chatách v horách, ale aj v bytoch. My ako mladí tajní bohoslovci sme chodili za našimi kňazmi, ak boli v pastorácii, na ich fary. . Spomínam si, ako raz na jednu faru, kde sme mali študijné stretnutie, prišiel miestny člen ŠTB a chcel silou-mocou vedieť od duchovného otca, koho to má na fare. Duchovnému otcovi sa predsa len podarilo “vymanévrovať” ho vonku z fary. My sme sa zatiaľ ukryli v jeho izbe.
Veľmi nám pomáhali naše slobodné sestry, ako napr. i naša s. Mária, ktoré toho prežili ešte viac a napr. po pracovnej dobe po nociach písali náboženské texty a nám napr. teologické skriptá, lebo literatúry nebolo. A boli pre nás duchovnými matkami.
4. Oslávili sme 30. výročie Nežnej revolúcie, ktorá priniesla pre veriacich vytúženú náboženskú slobodu. Ako by ste zhodnotili toto obdobie?
Toto obdobie hodnotím kladne. Pri všetkých negatívach, ktoré poznáme, šlo o veľký krok dopredu. Ľudia mohli slobodne vyznávať a praktizovať svoju vieru. Dostali sme sa ku krásnym duchovným materiálom.Mohli sme ísť za hranice, kde sme videli veľa povzbudivého a poučného. Aj naše deti, ak boli nadané, a boli veriace, dostali sa na školy. V parlamente mohli byť ľudia, ktorí bránili Božie zásady. Dostali sme pastierov - biskupov v dostatočnom počte. Aj kňazov. Neviem si predstaviť, ako to zvládalo šesť kňazov pri spovedaní cez sviatky v Poprade, keď teraz dvadsaťpäť kňazov má čo robiť. Viac ako šesť ich totiž nepovolil štátny cirkevný tajomník. Je škoda, ak sa plače nad tým, ako bolo kedysi dobre. Ak sa myslí pod dobrom skromnosť v bývaní a jedení, súhlasím. Zažil som to. Mäso jedenkrát za týždeň. Jednoduché oblečenie, ktoré sa nevyhadzovalo, ale nové sa kúpilo len vtedy, keď sa to pôvodné zodralo. Bývalo sa jednoduchšie. Napr. miesto sedačiek a fotelov sme mali drevenú kanapu, ktorá navyše slúžila i ako odkladací priestor. Vieme, ako to bolo s ovocím, ktorého bolo trochu len pred sviatkami. V čom vidím teraz problém je isté lákanie zarobiť viac peňazí, aj za cenu narušenia rodín, ktoré môže vzniknúť pri dlhotrvajúcejšom oddelení manželov. A potom slabá starosť štátu o zabezpečenie manželstiev a rodín lacnejšími bytmi, domami, lacnejšími potravinami a energiami. Toto bolo treba uskutočniť. Vďaka, že mnohí hrdinskí manželia a mladí napriek tomu zostali tu. Tých, čo odišli, vôbec neodsudzujem, mnohí šli zarobiť na dlh, ktorý mali. No bolo by dobré, keby boli vonku len na nutný čas. Trápi ma , že Slovensko prichádza o ľudí. Na druhej strane, keď sa na to pozriem očami viery, tak verím, že ich svedectvo viery Pán použije tam, kde budú žiť.
A učíme sa žiť našu osobnú i spoločenskú slobodu. Je to dar. Od Boha. Ale to znamená myslieť, rozprávať i konať v “mantineloch” Božej pravdy, ktorá je tá najlepšia a ktorú nám z Jeho poverenia ohlasuje Cirkev. A tu nastanú strety. Možno aj utrpenie Cirkvi. Ale inak to nejde. Za budúcnosť národa sa platí. Lebo treba obrániť Božiu pravdu o rodine, manželstve, o úcte ku každému človeku,zvlášť starému či tomu, ktorý je inej rasy.O jasnej obrane nenarodených detí. My ale vždy veríme a potešujeme sa, že ak budeme trpieť i umierať pre tieto zásady, Pán Boh nás raz po smrti vzkriesi a odmení našu službu pravde.