Milí bratia a sestry, vážení priatelia, milí naši mladí, drahí starkí a chorí,
vianočné obdobie prešlo v závere potichu ako vždy. Aj náš betlehem v kostole i ten druhý tiež taký pekný na námestí nám akoby zovšednel. Akosi menej sme sa pri nich zastavovali. Zovšedneli nám. Ako všetko v našom živote. Prežili sme sviatok Obetovania Pána, ľudovo nazývaný Hromnice a po ňom nás čakajú týždne cezročného obdobia, potom pôstne, veľkonočné obdobie, po ňom sa vrátime k cezročnému, ktoré skončí pred zimou. Čo robiť, aby náš život nešiel do stratena? Do zovšednenia? Pán Boh nám dal rozum, aby sme si uvedomovali vzácne skutočnosti nášho života. A vôľu pripomínať si to a oživovať v duši i v živote našich rodín i obce. Nikdy nám celkom nezovšednejú postavy našich zosnulých rodičov. Nikdy nepôjdu do stratena dobré skutky našich dobodincov. Nikdy nám nezovšednie východ či západ slnka. Ba naopak, uchvacuje nás. Tak ako osvetlené Tatry ráno i večer.
Čo teda robiť, aby aj náš život sa nestal všednosťou? Prvou vecou je nechať si na veci potrebný čas. Robiť ich zo srdca i prežívať. Nebehať len po povrchu života. Dnes to nie je ľahké vzhľadom na množstvo povinností a práce. Ale predsa, ak vnímame slová kohosi, že v živote na všetko potrebné máme čas a prosíme Svätého Ducha, aby nám dal vedieť, čo je pre nás dôležité a čo už je nad rámec nášho života a nosnosti, môžeme hlbšie prežívať tie veci, ktoré sa takými potrebnými ukážu.
Druhou vecou je dôvod, že každým dňom sa chcem páčiť nášmu nebeskému Otcovi. A keď niečo pripravujeme pre niekoho, tak to robíme čo najlepšie, vložíme tam kus úsilia, ale aj srdca. Teda aj tu by malo pominúť to hrozné každodenno, ako to ktosi spomína.
Treťou vecou je náš blížiaci sa odchod do večnosti. Ten nedovoľuje žiť ledabolo. Lebo nám bude chýbať vo večnosti radosť z toho, čo sme urobili. A pred Všemohúcim Bohom nám potom bude chýbať aj ovocie nášho života. Vlastne lásky. Niekto povie, že je tak unavený, že už nedokáže robiť veci radostne a lepšie. Toto už dajme do rúk Všemohúceho, ale aj milosrdného Boha, ktorý posúdi naše úmysly, snahý a odmení , čo sme robili, hoci to nemalo známky najvyššej kvality, po ktorej sme snívali.
Veci okolo nás zovšednievajú a idú do stratena. Ale ľudská duša nie je tak stvorená. Ona je poslaná pre život, pre lásku, pre novosť a túžbu urobiť druhého šťastným. Nebojme sa, duša spojená s Bohom bude živá, krásna, prekvapivá - a večná. V Božej prítomnosti, v jeho náručí, v blízkosti všetkých, tých, ktorí chceli byť úprimne s Ním. Boh nás bude oživovať na tomto svete, potešovať, povzudzovať, len ho hľadajme. Vieme, že býva všade, ale vieme aj to, kde býva prednostne. Prichádzajme za ním. Aby aj o nás platilo, že On i so Synom prídu k nám a urobia si u nás príbytok. So všetkými privilégiami, ktoré má tento patrón našej farnosti - Najsvätejšia Trojica.
Milí čitatelia týchto riadkov, prijmite pozdrav a prianie od Pána, aby sme čím častejšie cítili radosť, pokoj, ale aj vytrvalosť v dobrom, ak by sme sa dostali do nejakej hmly. Pripomínajme si vtedy slová blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej, ktorej pekný obraz máme aj v našom kostole: Za mrakmi je moje milované slnko. Boh. Stále.
Žehná
duchovný otec Alojz