Príhovory duchovných otcov

Príspevok do Obecných novín - Veľká noc 2020

Drahí priatelia, bratia a sestry,

neviem ani odkiaľ začať. Mal to byť radostný článok o víťazstve vzrkrieseného Pána nad smrťou i nad naším hriechom, no čosi iné cítime. Totalitu nemoci.

Vy, starší ste zažili totalitu moci a nemohli ste pre ňu ísť do kostola. Dnes nemôžeme do nášho milovaného chrámu kvôli totalite choroby, ktorá chce ovládnuť každý kút nášho životného priestoru.

Čo robiť? Iste na prvom mieste sa chrániť pred nákazou, a preto rešpektovať usmernenia a nariadenia štátu i Cirkvi. Nejde totiž len o nás. Človeka veľmi trápi aj to, keď iným spôsobíme zdravotnú ujmu.

Príspevok do Teplického spravodaja - 31.01.2020

Drahí priatelia, bratia a sestry,

prežili sme sviatky Narodenia Pána, potešili sme sa predovšetkým z Božieho slova, ktoré nám ohlasovalo pri každom čítaní v kostole dar Božieho Syna. Pred nami nad tým žasli Jozef s Pannou Máriou, potom pastieri, traja mudrci. Sme ozaj vďační, že sa táto správa vo Svätom písme zachytila a dostala až k nám.

Dôležitosť a vzácnosť Božieho slova vyzdvihol aj Svätý Otec František, ktorý vyhlásil tento rok za Rok Božieho slova. My vieme, že ide o zbierku kníh, ktorú napísali svätopisci z vnuknutia Svätého Ducha. Spôsob písania má každý pisateľ svoj, ale obsah, myšlienky sú Božie. Božie slovo voláme aj Sväté Písmo, Biblia či Božie zjavenia. Už zo školských rokov vieme, že sa delí na dve veľké časti Starého a Nového zákona. Spolu je to 72 spisov, ktoré tvoria kánon, teda súhrn Božieho zjavenia, Svätého Písma.

...

Vianoce 2019

Milí priatelia, bratia a sestry, milí naši mladí,

"v dnešný deň sa radujme a veselo spievajme". Tak spievame v jednej z našich krásnych piesní Jednotného katolíckeho spevníka, ktorý odborníci považujú v Európe za unikát, lebo niektoré i väčšie národy takýto skvost nemajú. Z čoho sa radujeme? Z príchodu Boha k nám. Ku každému jednému z nás.

Táto radosť nás čochvíľa čaká. Predtým ale prežívame advent. Je to pekné latinské slovo adventus. Značí príchod...

Príspevok do Obecných novín na prázdniny

  Milí priatelia, bratia a sestry,

  často počujeme alebo aj my spomíname letnú dovolenku. Jej potrebu i krásu. A je takou skutočne. Kým deti majú dovolenku každý víkend, dospelí nie. Niekedy musia pracovať aj v nedeľu. O sobote ani nehovoriac. Treba stihnúť doma to, čo sa sa nedá po neskorom príchode domov z práce. Preto dospelí ozaj čakajú na  voľné dovolenkové  letné dni. Aby pomocou nich zregenerovali svoje duše i telá. Aby posilňovali svoj manželský vzťah, i ten s deťmi. Aby možno konečne dočítali nejakú knihu. 

  Všetko robia cez dovolenku vlastne preto, aby sa jednoducho "našli". Lebo nie raz sa cítime ako stroje. Stroje, ktoré len pracujú a každý chce od nich nejaký pracovný výkon.  V tichu dovolenky si človek viac pripomenie, že je človek, ktorý vyšiel od Boha a k nemu smeruje.  Že jeho život má väčšiu cenu, než si myslí. A že všetko jeho snaženie má význam nielen pre tento svet, ale aj pre  Boha a večný život. Povedľa vlastného života si viac uvedomí, že pomáha celému svojmu zverenému stádu -  rodine - do neba. Že im v každodennom živote  tým všetkým, čo robí,   sprostredkúva lásku Boha. On nás stvoril na svoj obraz  a on sám je Láska. A my jeho nástroje.

  Je dobré tak si vybrať miesto dovolenky, aby nám nechýbal ten veľmi hlboký až fyzicky pociťovaný kontakt s Pánom Ježišom, s  jeho chrámom, s Eucharistou, Božím Telom. Aby sme ho aj tam prijímali, a tak dostali Božiu silu do dňa. A aby sme si ju takpovediac ukladali do duše na "horšie časy".

  Na to isté máme pamätať, keď naše deti napríklad idú v rámci umeleckých súborov  na nejaký prázdninový pobyt. To by malo byť základné. Aby tam bol katolícky chrám. Rímskokatolícky či gréckokatolícky, v krajnom prípade aj pravoslávny. Aby našim deťom nechýbalo Ježišovo slovo, Telo, modlitby a piesne. Jednoducho bohaté stretnutie s Pánom. Je to čosi podobné, ako keď niekde ideme  a zabudneme sa opýtať, či tam vôbec nejaký obchod je,aby sme si mohli kúpiť základné potraviny pre posilu.

  A nezabudnime cez dovolenky na Božiu krásu prírody. Krásu hôr, kvetov, krásu živočíšnej ríše. A nezabudnúť sa dlhšie zadívať večer na nebo, zamieriť ďalekohľad na Mliečnu dráhu, kde zbadáme obrovské množstvo hviezd. Prvým katechizmom o Pánu Bohu je príroda.

  Niektorí z nás pocítia ešte jednu dovolenkovú potrebu: ísť na nejakú  duchovnú obnovu či duchovné cvičenia , čo sa povie cudzím slovom exercície. Je to vlastne taká dlhšia niekoľkodňová duchovná obnova.  Je dobré keď sa ide individuálne alebo ako manželský pár spoločne. Nájsť v slovách exercitátora posilu a smer v manželstve, možno už narušenom,  vo  výchove, v starnutí, alebo aj v mladosti, ktorá tak veľa ponúka, ale aj hrozí možnosťou pomýliť sa. Duchovné stíšenia sú veľkou ponukou aj pre nemocných.

  Prajem Vám i v mene duchovného otca Samuela to potrebné dovolenkové stíšenie.  Žehná Vás i Vašich blízkych

                                                                           duchovný otec Alojz Chmelár

P.S.  V prázdninovom čase od 8. júla do 8. augusta budeme opravovať náš chrám. Ak aj na túto potrebnú vec obetujete  istú časť Vášho času, budem veľmi povďačný.

Pokoj uprostred nepríjemných ľudí

POKOJ UPROSTRED NEPRÍJEMNÝCH ĽUDÍ

Zamyslenie na 14. nedeľu v období cez rok 

                 Zamyslime sa dnes nad otázkou, ako niesť pokoj k ľuďom, pri ktorých sa nám otvára nožík vo vrecku? Totiž sú v našom živote takí ľudia, s ktorými sa radi stretneme, cítime sa pri nich dobre, v ich prítomnosti si vieme oddýchnuť, môžeme im kedykoľvek zavolať a vieme, že aj keď sú ďaleko, sú to naši priatelia. Keď len o tom hovorím, prináša mi to pokoj a istotu. Vďaka Bohu za týchto ľudí.

                Ale sú tu aj takí, pri ktorých čo len spomienka na nich nás spôsobuje husiu kožu, vyhýbame sa stretnutiam s nimi, necítime sa v ich prítomnosti dobre, obrazne povedané, otvára sa nám nožík vo vrecku. Ak si na týchto ľudí spomenieme, krúti nám žalúdok, je nám nevoľno, sme nervózni a istý čas trvá, kým sa z toho dostaneme. Ak od nich dostaneme čo len správu, čo ako neutrálnu, vyvedie nás to z rovnováhy. Niekedy vieme, prečo sme niekoho takto ,,odmietli“ vo svojom srdci, niekedy to nevieme. To, čo v nás azda zostalo, bol pocit zo stretnutia s nimi, zabudli sme, čo nám povedali, ale ten pocit v nás zostal. A to nejde len tak vymazať. Ako takýmto ľudom priniesť pokoj, prípadne ako pri stretnutí s nimi zostať pokojní? Náročná otázka. Je správne nechať sa viesť iba pocitmi? A čo rozum? Nie nadarmo sa hovorí: ,,Dôveruj svojim pocitom, ale používaj hlavu.“

                Ako sa asi mohli cítiť učeníci, ktorých Ježiš rozposlal na rôzne miesta? Hovorí im o láskavom prijatí v niektorých domov, kde je radosť zostať, ale upozorňuje aj na to, že sa stretnú s neprijatím. Ježiš s tým počíta, preto ich na to upozorňuje, aby ich to neodradilo. V tom je dnešný človek veľmi citlivý, neviem, či tomu tak bolo kedysi. Ale dnes sme neskutočne citliví na seba, aby sa nás čosi nedotklo, aby nám náhodou niekto niečo nepovedal. Ako opatrne musíme voliť slová, ak chceme niekomu povedať niečo vážnejšie. Ako ľahko ľudia povedia, že už do kostola neprídu, lebo sa ich tam čosi dotklo. Je vtedy problém v tom, čo bolo povedané v kostole, v kritike, alebo v tom človeku?

                Naznačuje to riešenie našej úvodnej otázky, ako sa približovať a prinášať pokoj ľuďom, s ktorými máme problém. Otázka by nemala stáť, či sa k nim máme približovať alebo nie, či sa s nimi stretávať alebo nie. Toto ostáva jasné, určite nebudeme sami vyhľadávať ich spoločnosť a nemusíme sa pri nich ani cítiť dobre. Skôr by sme sa mali pýtať, čo mám robiť ja preto, aby sa v mojej spoločnosti ľudia cítili dobre? Kde je chyba, ak odo mňa utekajú? Viete, svedectvo o Ježišovi a viere vždy musí predchádzať ľudskosť a normálnosť. Môžeme byť akokoľvek nábožní a veriaci, ak nie sme v prvom rade ľudskí, ak sme povýšeneckí, ak máme na všetko patent, ťažko o niečom ďalej hovoriť, pretože v ľuďoch ostane pocit, málokedy slová.

                Ježiš hovorí, že pri vstupe do ktoréhokoľvek domu majú byť učeníci poslami pokoja. My prví musíme mať pokoj na perách a v srdci. Ako ho získať pri nesympatických ľuďoch? Dávať si pozor na pocity a používať hlavu. Pocity nám radia, aby sme ušli, aby sme boli nepríjemní. A naša hlava – kresťanské presvedčenie – nám hovorí, aby sme ho žehnali. Pokoj je vždy výsledkom Ježišovho vplyvu na náš život! Pokoj je znakom blízkosti Boha. Ak nie sme schopní hovoriť v pokoji, ak necítime pokoj, ale strach, neistotu, úzkosť, nervy, asi sme sa spoľahli viac na seba ako na Ježiša. Ak nás aj ľudia neprijmú, ak naďalej ostanú nevyriešené spory, apoštol Ježiša si svoj pokoj zobrať nedá, ale ide ďalej. Vie, že ho čaká rodina, ďalší ľudia, ktorí sa tešia na jeho pokoj, nie na jeho reči, hnev, podráždenosť. Apoštol Ježiša vie, že ľudia sa tešia na pokoj! A v tomto pokoji sa aj on môže cítiť dobre, aj ľudia okolo neho.

                ,,Ak máš vo vrecku voňavku, nemusíš o tom hovoriť každému. Vôňa hovorí sama za seba. Najlepšou kázňou si ty,“ dodáva Bruno Ferrero. Čo je mojou vôňou? Je to vôňa Ježiša a pokoja? Viem, že aj negatívni ľudia mi nemôžu zobrať pokoj, lebo tento pokoj pramení v Bohu a túžia po ňom ďalší ľudia, moja rodina, moji priatelia? Všetci túžime po pokoji, prinášajme ho tam, kde žijeme. On je výsledkom vplyvu Ježiša na náš život. Pokoj neznamená žiadne starosti či nepríjemnosti, pokoj znamená prítomnosť Ježiša vždy a vo všetkom.

 „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.

Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť, odpustenie tam, kde sa množia urážky, jednotu tam, kde vládne nesvornosť. 

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia, vieru tým , čo pochybujú, nádej tým, čo si zúfajú, svetlo tým, čo tápu vo tmách, radosť tým, čo smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali. 

Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia,

len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu. Amen.“

Ako má kresťan oddychovať?

AKO MÁ KRESŤAN ODDYCHOVAŤ? (zamyslenie na letné prázdniny)

                Z času na čas nutne potrebujeme spomaliť, aby naša duša dobehla naše telo. Domorodí horskí nosiči, ktorí pomáhajú expedíciám nosiť ich výstroj počas výstupu na legendárne ,,osemtisícovky,“ z času na čas spomalia, ba zastanú. A stoja, čakajú. Keď sa raz ktosi pýtal, prečo to robia, dostal odpoveď, že čakajú, kým ich dobehnú ich duše. Ako veľmi si uvedomujeme túto pravdu najmä v tomto čase. Duša, vnútorný život, naše najhlbšie ja často nestíha za našim uponáhľaným a rozlietaným telom.

                V  evanjeliu počúvame Ježišovu radu, týkajúcu sa tzv. kresťanského odpočinku: ,,Poďte ku mne všetci, ktorí ťažko pracujete a ste unavení, a ja vás posilním. Učte sa odo mňa, lebo si tichý a pokorný. Tu nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (porov. Mt 11, 28-29) Božia rada pre usporiadaný život je z času na čas si odpočinúť, najlepšie v Božej prítomnosti, aby naša duša dobehla naše telo.

                Aj Boh odpočíval – v siedmy deň po stvorení. Jednoducho sa díval na to, čo urobil. Plniť Božiu vôľu znamená aj dopriať si odpočinok a odovzdať všetko do rúk Boha. Je Božia vôľa, aby sme odpočívali! Biskup Rábek hovorí, že kňaz, ktorý neoddychuje, by sa mal z toho spovedať. Myslím, že to platí pre všetkých. Vieme, že čnosť a správne riešenie je uprostred dvoch extrémov: na jednej strane to môže byť lenivosť, na druhej prehnaná aktivita. Ak chceme žiť harmonický a duchovne vyrovnaný život, musí byť oddych i práca v harmónií (netvrdím, že v rovnováhe!). Napríklad šofér bude po istom čase za volantom unavený. Ak šofér jazdí unavený, už tým ohrozuje seba i život ostatných. Unavený človek začína množiť chyby. Poznáte to z vlastnej skúsenosti: v únave neprimerane reagujeme, ublížime druhým, naša práca má čím ďalej tým viac medzier a chýb, strácame kontrolu nad sebou a často si to odnesú naši najbližší. Zo stresu vznikajú aj rôzne choroby. Zdravie nemáme len pre seba! Je darom, ktorý má slúžiť ostatným. A ak už prestáva slúžiť ostatným, ale im začína ubližovať, je čas spomaliť a počkať na našu dušu, ktorá za nami nestíha.

                Aby sme správne pochopili, o akom kresťanskom spôsobe relaxu tu hovoríme, vychádzame z etymológie slov: je rozdiel medzi oddychom, odpočinkom, dovolenkou a rekreáciou. Oddych je krátkodobý výdych, odpočinok je čosi hlbšie, dovolenka pre mnohých znamená mnoho si dovoliť, ale aj najvýstižnejšie z kresťanského hľadiska je slovo rekreácia – z lat. re creatio, znovu stvorenie.  Napravenie toho, čo bolo narušené. O tom je skutočný oddych, odpočinok i dovolenka – o napravení toho, čo bolo narušené. Čo to bolo? Naše vzťahy s rodinou, s Pánom Bohom, dokonca vzťah so sebou samým, lebo nemáme čas na premýšľanie a zastavenie sa. Viete, väčšinou je najzanedbanejšia duša. Ak už nevládze telo, pomerne očividne sa naše telo prihlási o energiu – nevládzeme, sme chorí, vyčerpaní. Naša duša je však jemná a nehlási sa o pomoc tak značne nahlas ako naše telo. Čo teda počas týchto prázdnin potrebujeme napraviť, čo bolo narušené a vyžaduje si opravu?

                Duchovní autori hovoria, že by sme si mali nájsť čas pre seba a pre svoju dušu – teda na modlitbu či premýšľanie. Doma, v prírode, v horách, v kostole, každý viete, kde. Jednoducho nájsť si čas odpočinúť si v Božej prítomnosti. Aký čas? Autori radia: 15 minút do dňa, hodinu do týždňa, deň do mesiaca, a aspoň 3-4 dni do roka. Ruku na srdce, či sa nám to darí? Potom začíname byť nervózny z vlastnej nervozity. Zoberme aj vlastnú nervozitou ako súčasť našej obety Bohu. Naša vlastná nervozita je signálom, že čosi potrebuje zmenu, že sme zrejme zanedbali náš duchovný život a duša nestíha.

                Správna kresťanská rekreácia (znovuobnovenie) je zmeraná na osvojenie si tichosti a pokory v prítomnosti Boha. Poviem to jednoduchšie: oddychovať máme tak, aby sme boli ,,doma vo svojom tele,“ rozumeli sami sebe a venovali čas tomu, čo obnovu potrebuje – počnúc našou rodinou a priateľmi. Nedá sa nadiktovať, aký oddych je najsprávnejší. Ak porozmýšľame spolu s Pánom Bohom, čo potrebujeme obnoviť alebo čo sme zanedbali, určite prídeme na to, aký spôsob rekreácie nutne potrebujeme. A ruku na srdce, ak najviac nestíha duša, všetci nutne potrebujeme rekreáciu s Bohom, tých 15 minúť denne, aby sme porozumeli sebe a načerpali pokoj, ktorý presahuje ľudské možnosti, Boží pokoj. Marián Gavenda na tému odpočinku mladých povedal, že pohyb a priame vzťahy, ktoré sa vytvárajú, keď spolu kráčame, vyplývajú blahodarne na našu dušu.[1]                                                                                        

                Keď nám dochádza síl, začíname byť nervózni, uvedomujeme si nedostatok v rodine, potrebujeme načerpať silu. Vypnúť telefóny a učiť sa byť slobodní od elektroniky, vtedy prídeme, na čo je to dobré. Neznervóznieť so seba samých, aby hľadať chvíľky s Bohom, s ľuďmi, ktorých máme radi. Čas modlitby, spontánneho premýšľania pred Bohom a s Bohom na ktoromkoľvek mieste, ale najmä pri sv. omši, je časom, kedy duša dobieha naše telo.

                Zakončím netypickou modlitbou Alessandra Pronzata z jeho knihy Nepohodlné evanjelium:

Pane, nechaj ma spať. Dobi ma spánkom.

Využi chvíľu, keď odpočívam a vtedy ma navštív.

Oprav ma, Pane, lebo robím chybu za chybou a všetko kazím.

Poskytni mi pomoc, ktorú mi môžeš dať len vtedy, keď odpočívam.[2]

[1] Porov. Relácia TV LUX: Oddych v živote kresťana, 9.6.2014

[2] Porov. http://www.katolickenoviny.sk/27-2004-pane-nauc-ma-spat/

Aká kultúra, taký človek... alebo aký človek, taká kultúra

AKÁ KULTÚRA, TAKÝ ČLOVEK... alebo AKÝ ČLOVEK, TAKÁ KULTÚRA

ZAMYSLENIE NA SLÁVNOSŤ SV. CYRILA A METODA

                 Chcem sa s vami dnes spoločne zamyslieť nad témou: kultúra. Čo je to, ako sa to tvorí, v akej kultúre dnes žijeme a čo s tým ďalej? Máme totiž sviatok sv. Cyrila a Metoda a voláme, aby nám Boh zachoval dedičstvo otcov. Ako však v dnešnom svete pretlačiť tieto hodnoty?

                V zoologickej záhrade žijú rôzne zvieratká. Ak sa tam ideme pozrieť, môžeme mať pocit, aké sú šťastné, ako im je tam dobre, ako príkladne sa o nich ošetrovatelia starajú. Majú všetko, čo potrebujú pre život. Radosť žiť! Avšak tieto zvieratká alebo ich rodičia boli presťahovaní zo svojho pôvodného prostredia, kde sa voľne pohybovali a vystačili si aj s inou, možno jednoduchšou stravou, do prostredia, ktoré je umelo vytvorené. Časom sa tam naučili žiť, prispôsobili sa. A tak dnes pôsobia spokojné a šťastné. Pôvodný zámer, ktorý však s nimi Stvoriteľ mal, už nevyužívajú. Dá sa to porovnať, ak sa nejaké zvieratko narodilo v zoo od narodenia a nikdy nevidelo svoj originálny domov, kam patrí? Vlastne ani nevie, o čo prichádza.

                Pripomína mi to dnešnú kultúru: vytvorili sme si neprirodzené prostredie pre človeka, aby sme dosiahli nejaký typ správania. Tak ako by bežne pred nami jeleň v prírode ušiel, v zoologickej sa dá pohladkať. Tak, akoby sme pred rokmi o niečom povedali, že je to zvláštne a neprirodzené, dnes povieme, že je to vec voľby, veď doba sa mení. Zmenili sa zvieratká v zoo? Stále ostali zvieratami, ale my, ľudia, sme ich naučili žiť inak. Tak nás naša dnešná kultúra učí žiť inak, presne tak, ako to ona chce.

                Filozofi hovoria, že kultúra je racionalizácia prírody. Jednoducho: človek svojimi schopnosťami si prírodu prispôsobil a všeličo v nej vybudoval. Niekedy bola kultúrou istá noblesa, tancovali sa spoločenské tance, ľudia obdivovali umelecké diela, túžili po duchovnom zážitku a kultúra im tento zážitok poskytla. Dnes sa ľudia nezmenili, ako tie zvieratká v zoo, túžia stále po duchovnom zážitku a dnešná kultúra im ho predkladá. Ale je to naozaj duchovný zážitok? Kultúra sa stal zložkou obchodu, všade ide o to, čo sa predáva. Kultúra je teda vždy obrazom človeka. Alebo toho, akého človeka chceme mať. Dnes to teda vyzerá, že chceme mať človeka úspešného, niekoľkokrát rozvedeného, bohatého, ktorý si užíva život a málo dbá na náboženské veci, ktoré považuje za smiešne a staromódne. Vezmite si napríklad hudbu: raz som sa pýtal jedného mladého človeka, čo na tej vulgárnej hudbe vidí. Nevedel mi odpovedať, ale predsa to počúva. Alebo televízia, za všetko jeden príklad: seriál, ktorý deti radi pozerajú, hovorí o rodičoch, ktorí sú neverní, ktorí sa ženú za peniazmi, o vzťahoch, ktoré majú už malé deti. Alebo divadlá, ako ťažko je nájsť také predstavenie, ktoré nebude dvojzmyselné, prípadne len striktne jednozmyselne zamerané na nečisté veci. Ďalej život celebrít, správy v televízii. Naša duchovná zložka sa nerozvíja, lebo nežijeme v kvalitnej kultúre. Zdá sa, že žijeme v zoologickej záhrade, kde akoby máme všetko a začíname s tým byť celkom spokojní. Ale nie je to naše prirodzené prostredie, o tom si môžeme byť istí.

                Na druhej strane je tu dedičstvo otcov, hrady, zámky, pamiatky, kultúrne dedičstvo krajiny, príroda, samozrejme viera: toto je niečo, čo je nám vlastné, čo je našim vlastným prostredím, kde sme vyrastali. A my sa toho celkom dobrovoľne vzdáme. Kultúra sa mení, a tak sa mení aj človek. Nie vo svojej podstate, ale v správaní, názoroch, životnom štýle. Cyril a Metod nám priniesli vieru, jazyk, náboženstvo. Veci, ktoré ľudí po tisícročie dvíhali, rozvíjali duchovný rozmer. Učili ich hodnotám, chránili rodinu, udržiavali čisté srdce mladého človeka. Uvedomme si, že aj ty a ja tvoríme túto kultúru našimi postojmi.

                Dá sa proti tomu bojovať? Alebo stačí mať svoj postoj a pevnú hodnoty? Úprimne, proti niektorým veciam je ťažko bojovať. Nemôžeme zrušiť internet, zakázať produkovať vulgárnu hudbu či prízemné seriály. Potrebujeme chrániť svoju vieru a hodnoty u nás doma! Nech je kultúra našej rodiny obrazom ľudí, ktorí tam žijú. Cyril a Metod dosiahli, že Boh sa stal pre ľudí zrozumiteľnejší. To je našou úlohou: aby bol Boh opäť pre ľudí zrozumiteľný, nie vzdialený, ani zatvorený. S prúdom idú len mŕtve ryby, a my kresťania dnes musíme ísť proti prúdu. Ak ľudia nevidia, že nás robí viera lepšími, že nám pomáha, ťažko budeme šíriť kultúru viery. Nemusíme za každú cenu bojovať, potrebujeme vytvára prostredie, ktoré ukazuje Boha ako milujúceho otca, mamu, slušné dieťa, svedomitého a rozumného mladého človeka, trpezlivého a milujúceho starčeka či starenku. Boh, zrozumiteľný cez moje správanie a postoje! Kto je verný Bohu, je verný človeku... a naozaj bude dbať o rozvoj človeka.

                V akej kultúre budeme žiť? V zoologickej záhrade, kde sa budeme tváriť šťastní, alebo opäť objavíme svoj duchovný rozmer a budeme podporovať slušnú kultúru života? Nestrácajme nádej, že sa z nás ľudia smejú. Idú presne tam, kam ich obchodná kultúra chce dostať: nakupuj, vymieňaj, užívaj. A naša kultúra je iná, tá smeruje k nebu. Nech je to vidno v našom postoji, správaní, hodnotách. Dedičstvo otcov sa udrží jedine vtedy, keď ty a ja budeme verní svedomiu a viere.

                Jediná sila, ktorá môže pretvoriť tento svet, je sila lásky – Ducha Svätého.